Pamiatky jednohlasnej liturgickej hudby z územia Slovenska predstavujú vzácny pramenný materiál, vďaka ktorému môžeme rekonštruovať stredovekú hudobnú kultúru nášho územia. Na Slovensku sa zachoval veľmi malý počet kompletných rukopisov. Väčšina kódexov pochádza z časového obdobia 14. – 15. storočia.
Rukopisy bývalej Kapitulskej knižnice v Bratislave.
Bratislavský misál I z bývalej Kapitulskej knižnice v Bratislave (pred r. 1341, dnes Archív mesta Bratislavy EC Lad. 3, EL 18, EC Lad. 1/21, Múzeum mesta hl.mesta SR Bratislavy A/9, Spolok sv. Vojtecha v Trnave; v slovenskej muzikologickej literatúre nazývaný Bratislavský notovaný misál, v stredoeurópskom priestore známy ako Missale Notatum Strigoniense) patrí medzi najvýznamnejšie stredoveké hudobné pamiatky z územia Slovenska. Miestom vzniku rukopisu bol pravdepodobne okruh hlavného cirkevného centra stredovekého Uhorska – Ostrihomu. Od druhej tretiny 14. storočia bol misál používaný v Bratislave. Repertoár omšových spevov prezentuje ostrihomskú hudobnú i liturgickú tradíciu. V dejinách omšovej liturgie zastáva mimoriadne miesto, lebo je najstaršou takmer úplne zachovanou pamiatkou omšového jednohlasu zo stredovekého Uhorska.
Z bývalej knižnice Bratislavskej kapituly pochádza aj štvorica bratislavských antifonárov z 15. storočia. Bratislavský antifonár I (Archív mesta Bratislavy EC Lad.4) dvojzväzkový Bratislavský antifonár IIa a IIb (Archív mesta Bratislavy EC Lad. 4, Slovenský národný archív 4, Múzeum mesta Bratislavy A/49), Bratislavský antifonár III (Archív mesta Bratislavy EC Lad. 6), Bratislavský antifonár IV (Slovenský národný archív 2, Archív mesta Bratislavy EC Lad.2/47) boli vytvorené domácimi profesionálnymi notátormi – skriptormi. Provenienčné zaradenie jednotlivých antifonárov určoval predovšetkým fakt, do akej miery sledovali výber a zoradenie liturgických spevov určitého lokálneho rítu alebo miestnej tradície. Bratislavská kapitula ako dôležitá cirkevná inštitúcia bola dlhé stáročia nositeľkou tradície z hlavného cirkevného centra stredovekého Uhorska – z Ostrihomu. Stredoveké kostoly Bratislavy sledovali prax ostrihomskej arcidiecézy po liturgickej i hudobnej stránke. Bratislavské antifonáre I, IIa a IIb, III a IV dokumentujú ostrihomskú liturgickú tradíciu v mimoriadne presnej podobe. Znaky samostatnosti naznačujú kodikologické parametre, týkajúce sa skriptúry, iluminácií a používaného notového písma.
Bratislavský antifonár IV je jedným z najdôležitejších notovaných prameňov obdobia stredoveku z nášho územia. Spolu s Bratislavským antifonárom I obsahuje najautentickejšiu podobu celoročnej praxe ofíciových spevov kolegiátnej kapituly v Bratislave. Konzervuje liturgicko – hudobné zvyklosti najdôležitejšieho cirkevného centra stredovekého Uhorska – Ostrihomu. Antifonár vznikol pre potreby bratislavskej kapituly, kde bol dlhodobo používaný. Dokazujú to početné prípisky notácie i písma z priebehu 16. a dokonca aj začiatku 17. storočia (rozpísané názvy sviatkov, nediel, spevov a pod.). Bratislavský antifonár IV vytvára spolu s Bratislavským antifonárom I dvojicu významných prameňov prvej polovice 15. storočia, ktoré vznikli priamo v bratislavskej kapitulskej skriptorskej dielni. Oba antifonáre zachytávajú melodicko-liturgickú tradíciu ostrihomského rítu v mimoriadne presnej podobe (podobne ako Breviarium Zagrabiensae MR 67 z konca 13.storočia, Breviarium Notatum Strigoniense z 13.storočia zo Strahovskej premonštrátskej knižnicev Prahe, Istanbulský antifonár – 1360/1370, paulínske antifonáre 15.storočia, tlačený normatívny Breviarium Strigoniense z roku 1484 atď.). Bratislavský antifonár IV obsahuje spevy zimno – jarného obdobia. Zachovaný je temporál i sanktorál
Bratislavský antifonár I obsahuje ofíciové spevy letno – jesennej časti liturgického roka. Začína pripísaným fóliom s mariánskymi antifónami ”Nigra sum sed formosa”, ”Sancta est speciosa”, ”Florens rosa”, ”Salve regina”, nasleduje hlavná časť kódexu: temporál – od šiestej veľkonočnej soboty po sviatok In Dedicatione ecclesiae, ďalej sanktorál – od sviatku ”Iohannis ante portam Latinam” po sviatok sv. Kataríny a nasleduje Commune sanctorum. Na konci rukopisu sú uvedené invitatória. Pre štúdium a porovnávací výskum sú mimoriadne dôležité zachované notované ofíciá na sviatky najväčších uhorských svätcov a patrónov bratislavských kostolov – sv. Ladislava, sv. Štefana kráľa, sv. Ondreja a Benedikta, sv. Margity, sv. Vavrinca, sv. Emeráma, sv. Vojtecha (Translatio), sv. Martina, sv. Alžbety. Veľký priestor je v kódexe venovaný mariánskym sviatkom – Visitatio BMV, Assumptio BMV, Commemoratio BMV, In Nativitate Sanctae Mariae virginis.
Bratislavský antifonár IIa a IIb bol vyhotovený v rozmedzí rokov 1487 – 1488 na podnet kanonika bratislavskej kapituly Jána Hana pravdepodobne v skriptóriu Dómu sv. Martina. Jeho iluminátorom bol umelec, ovplyvnený salzburskými prácami z okruhu Ulricha Schreiera. Bratislavský antifonár IIb obsahuje spevy na zimno – jarnú časť cirkevného roka. Bratislavský antifonár IIa pokračuje spevmi letno – jesenného obdobia. Oba kódexy majú temporál i sanktorál, pričom sanktorál Bratislavského antifonára IIa so sviatkami uhorských svätcov bol takmer úplne zničený. Melodické varianty Bratislavského antifonára IIa súhlasia s ostrihomskou liturgickou tradíciou, zachovanou v Bratislavskom antifonári I. Bratislavský antifonár IIb sa ale z tohoto melodického priestoru mierne odkláňa a smeruje skôr k periférnym melodickým variantom.
Bratislavský antifonár III z konca 15. storočia je dôležitým prameňom skupiny centrálnych kódexov stredovekého Uhorska. Je zaraďovaný medzi rukopisy, pochádzajúce z budínskeho skriptória. Niektoré fragmenty Bratislavského antifonára III (21 fólií) sa nachádzali v pozostalosti Nándora Knauza, pričom boli označené signatúrami ostrihomského archívu. Dnes sú uložené v Národnej Széchényiho knižnici v Budapešti (A 23/III, V). Svojím liturgickým a hudobným obsahom sa neodlišuje od kódexov používaných v Bratislave, ktoré kodifikovali ostrihomskú tradíciu v mimoriadne presnej podobe. Melodické varianty antifonára takmer úplne súhlasia s Ostrihomským antifonárom (Mss. I. 3) z Hlavnej diecéznej knižnice v Ostrihome. Bratislavský antifonár III obsahuje ofíciové spevy zimno – jarnej a letno – jesennej časti liturgického roka (temporál ) bez spevov sanktorálu. Kódex sa zachoval v značne poškodenom stave. V úvode chýbajú zložky so spevmi celého adventného obdobia a časť spevov vianočného obdobia (sviatok Narodenia Pána, antifóny z oktávy Narodenia Pána, prvé vešpery a úvodná časť matutína zo sviatku sv. Štefana mučeníka).
Rukopisy Spišskej Kapituly.
V Spišskom diecéznom archíve v Spišskej Kapitule sa zachovali dva stredoveké notované kódexy. Spišský graduál Juraja z Kežmarku (1426, Ms.Mus.No.1) a Spišský antifonár (Ms.Mus.No.2) pochádzajú z 15. storočia. Oba kódexy patrili do najstaršieho fondu knižnice a dodnes sú uchovávané na pôvodnom mieste.
Graduál bol vytvorený pre Kostol sv. Martina v Spišskej Kapitule. Bol dokončený na slávnosť Najsvätejšej Trojice, v sobotu 25. mája v r. 1426 na objednávku spišského prepošta Juraja z Kežmarku. Začína omšovými spevmi 4. pôstneho týždňa. Úvodných 62 fólií z rukopisu chýba. Temporál končí XXI. Nedeľou v období cez rok, nasleduje sanktorál a Commune sanctorum. Na záver sú v rukopise uvedené sekvencie (68, 6 sekvencií je uhorskej proveniencie). Liturgia kódexu dokumentuje spišskú regionálnu tradíciu, v ktorej sa okrem prvkov českej (juhonemeckej) a ostrihomskej liturgie, objavujú vplyvy z poľských prameňov.
Podľa paleografickej analýzy vznikol Spišský antifonár v tretej štvrtine 15. storočia. Bol druhou časťou kódexu, ktorý bol pôvodne dvojdielny. Obsahuje liturgické spevy na letno – jesenné obdobie cirkevného roka (Pars Aestivalis, Temporál aj Sanktorál). Na repertoár a stavbu ofíciových formulárov antifonára mala rozhodujúci vplyv ostrihomská (uhorská) liturgická tradícia, pričom bola početne transformovaná, o čom svedčia početné individuálne prvky. V tejto súvislosti možno hovoriť o typickej spišskej liturgickej tradícií, ktorá bola periférnou obmenou centrálneho ostrihomského rítu.
Eva Veselovská
Pamiatky jednohlasnej liturgickej hudby z územia Slovenska predstavujú vzácny pramenný materiál, vďaka ktorému môžeme rekonštruovať stredovekú hudobnú kultúru nášho územia. Na Slovensku sa zachoval veľmi malý počet kompletných rukopisov. Väčšina kódexov pochádza z časového obdobia 14. – 15. storočia.
Rukopisy bývalej Kapitulskej knižnice v Bratislave.
Bratislavský misál I z bývalej Kapitulskej knižnice v Bratislave (pred r. 1341, dnes Archív mesta Bratislavy EC Lad. 3, EL 18, EC Lad. 1/21, Múzeum mesta hl.mesta SR Bratislavy A/9, Spolok sv. Vojtecha v Trnave; v slovenskej muzikologickej literatúre nazývaný Bratislavský notovaný misál, v stredoeurópskom priestore známy ako Missale Notatum Strigoniense) patrí medzi najvýznamnejšie stredoveké hudobné pamiatky z územia Slovenska. Miestom vzniku rukopisu bol pravdepodobne okruh hlavného cirkevného centra stredovekého Uhorska – Ostrihomu. Od druhej tretiny 14. storočia bol misál používaný v Bratislave. Repertoár omšových spevov prezentuje ostrihomskú hudobnú i liturgickú tradíciu. V dejinách omšovej liturgie zastáva mimoriadne miesto, lebo je najstaršou takmer úplne zachovanou pamiatkou omšového jednohlasu zo stredovekého Uhorska.
Z bývalej knižnice Bratislavskej kapituly pochádza aj štvorica bratislavských antifonárov z 15. storočia. Bratislavský antifonár I (Archív mesta Bratislavy EC Lad.4) dvojzväzkový Bratislavský antifonár IIa a IIb (Archív mesta Bratislavy EC Lad. 4, Slovenský národný archív 4, Múzeum mesta Bratislavy A/49), Bratislavský antifonár III (Archív mesta Bratislavy EC Lad. 6), Bratislavský antifonár IV (Slovenský národný archív 2, Archív mesta Bratislavy EC Lad.2/47) boli vytvorené domácimi profesionálnymi notátormi – skriptormi. Provenienčné zaradenie jednotlivých antifonárov určoval predovšetkým fakt, do akej miery sledovali výber a zoradenie liturgických spevov určitého lokálneho rítu alebo miestnej tradície. Bratislavská kapitula ako dôležitá cirkevná inštitúcia bola dlhé stáročia nositeľkou tradície z hlavného cirkevného centra stredovekého Uhorska – z Ostrihomu. Stredoveké kostoly Bratislavy sledovali prax ostrihomskej arcidiecézy po liturgickej i hudobnej stránke. Bratislavské antifonáre I, IIa a IIb, III a IV dokumentujú ostrihomskú liturgickú tradíciu v mimoriadne presnej podobe. Znaky samostatnosti naznačujú kodikologické parametre, týkajúce sa skriptúry, iluminácií a používaného notového písma.
Bratislavský antifonár IV je jedným z najdôležitejších notovaných prameňov obdobia stredoveku z nášho územia. Spolu s Bratislavským antifonárom I obsahuje najautentickejšiu podobu celoročnej praxe ofíciových spevov kolegiátnej kapituly v Bratislave. Konzervuje liturgicko – hudobné zvyklosti najdôležitejšieho cirkevného centra stredovekého Uhorska – Ostrihomu. Antifonár vznikol pre potreby bratislavskej kapituly, kde bol dlhodobo používaný. Dokazujú to početné prípisky notácie i písma z priebehu 16. a dokonca aj začiatku 17. storočia (rozpísané názvy sviatkov, nediel, spevov a pod.). Bratislavský antifonár IV vytvára spolu s Bratislavským antifonárom I dvojicu významných prameňov prvej polovice 15. storočia, ktoré vznikli priamo v bratislavskej kapitulskej skriptorskej dielni. Oba antifonáre zachytávajú melodicko-liturgickú tradíciu ostrihomského rítu v mimoriadne presnej podobe (podobne ako Breviarium Zagrabiensae MR 67 z konca 13.storočia, Breviarium Notatum Strigoniense z 13.storočia zo Strahovskej premonštrátskej knižnicev Prahe, Istanbulský antifonár – 1360/1370, paulínske antifonáre 15.storočia, tlačený normatívny Breviarium Strigoniense z roku 1484 atď.). Bratislavský antifonár IV obsahuje spevy zimno – jarného obdobia. Zachovaný je temporál i sanktorál
Bratislavský antifonár I obsahuje ofíciové spevy letno – jesennej časti liturgického roka. Začína pripísaným fóliom s mariánskymi antifónami ”Nigra sum sed formosa”, ”Sancta est speciosa”, ”Florens rosa”, ”Salve regina”, nasleduje hlavná časť kódexu: temporál – od šiestej veľkonočnej soboty po sviatok In Dedicatione ecclesiae, ďalej sanktorál – od sviatku ”Iohannis ante portam Latinam” po sviatok sv. Kataríny a nasleduje Commune sanctorum. Na konci rukopisu sú uvedené invitatória. Pre štúdium a porovnávací výskum sú mimoriadne dôležité zachované notované ofíciá na sviatky najväčších uhorských svätcov a patrónov bratislavských kostolov – sv. Ladislava, sv. Štefana kráľa, sv. Ondreja a Benedikta, sv. Margity, sv. Vavrinca, sv. Emeráma, sv. Vojtecha (Translatio), sv. Martina, sv. Alžbety. Veľký priestor je v kódexe venovaný mariánskym sviatkom – Visitatio BMV, Assumptio BMV, Commemoratio BMV, In Nativitate Sanctae Mariae virginis.
Bratislavský antifonár IIa a IIb bol vyhotovený v rozmedzí rokov 1487 – 1488 na podnet kanonika bratislavskej kapituly Jána Hana pravdepodobne v skriptóriu Dómu sv. Martina. Jeho iluminátorom bol umelec, ovplyvnený salzburskými prácami z okruhu Ulricha Schreiera. Bratislavský antifonár IIb obsahuje spevy na zimno – jarnú časť cirkevného roka. Bratislavský antifonár IIa pokračuje spevmi letno – jesenného obdobia. Oba kódexy majú temporál i sanktorál, pričom sanktorál Bratislavského antifonára IIa so sviatkami uhorských svätcov bol takmer úplne zničený. Melodické varianty Bratislavského antifonára IIa súhlasia s ostrihomskou liturgickou tradíciou, zachovanou v Bratislavskom antifonári I. Bratislavský antifonár IIb sa ale z tohoto melodického priestoru mierne odkláňa a smeruje skôr k periférnym melodickým variantom.
Bratislavský antifonár III z konca 15. storočia je dôležitým prameňom skupiny centrálnych kódexov stredovekého Uhorska. Je zaraďovaný medzi rukopisy, pochádzajúce z budínskeho skriptória. Niektoré fragmenty Bratislavského antifonára III (21 fólií) sa nachádzali v pozostalosti Nándora Knauza, pričom boli označené signatúrami ostrihomského archívu. Dnes sú uložené v Národnej Széchényiho knižnici v Budapešti (A 23/III, V). Svojím liturgickým a hudobným obsahom sa neodlišuje od kódexov používaných v Bratislave, ktoré kodifikovali ostrihomskú tradíciu v mimoriadne presnej podobe. Melodické varianty antifonára takmer úplne súhlasia s Ostrihomským antifonárom (Mss. I. 3) z Hlavnej diecéznej knižnice v Ostrihome. Bratislavský antifonár III obsahuje ofíciové spevy zimno – jarnej a letno – jesennej časti liturgického roka (temporál ) bez spevov sanktorálu. Kódex sa zachoval v značne poškodenom stave. V úvode chýbajú zložky so spevmi celého adventného obdobia a časť spevov vianočného obdobia (sviatok Narodenia Pána, antifóny z oktávy Narodenia Pána, prvé vešpery a úvodná časť matutína zo sviatku sv. Štefana mučeníka).
Rukopisy Spišskej Kapituly.
V Spišskom diecéznom archíve v Spišskej Kapitule sa zachovali dva stredoveké notované kódexy. Spišský graduál Juraja z Kežmarku (1426, Ms.Mus.No.1) a Spišský antifonár (Ms.Mus.No.2) pochádzajú z 15. storočia. Oba kódexy patrili do najstaršieho fondu knižnice a dodnes sú uchovávané na pôvodnom mieste.
Graduál bol vytvorený pre Kostol sv. Martina v Spišskej Kapitule. Bol dokončený na slávnosť Najsvätejšej Trojice, v sobotu 25. mája v r. 1426 na objednávku spišského prepošta Juraja z Kežmarku. Začína omšovými spevmi 4. pôstneho týždňa. Úvodných 62 fólií z rukopisu chýba. Temporál končí XXI. Nedeľou v období cez rok, nasleduje sanktorál a Commune sanctorum. Na záver sú v rukopise uvedené sekvencie (68, 6 sekvencií je uhorskej proveniencie). Liturgia kódexu dokumentuje spišskú regionálnu tradíciu, v ktorej sa okrem prvkov českej (juhonemeckej) a ostrihomskej liturgie, objavujú vplyvy z poľských prameňov.
Podľa paleografickej analýzy vznikol Spišský antifonár v tretej štvrtine 15. storočia. Bol druhou časťou kódexu, ktorý bol pôvodne dvojdielny. Obsahuje liturgické spevy na letno – jesenné obdobie cirkevného roka (Pars Aestivalis, Temporál aj Sanktorál). Na repertoár a stavbu ofíciových formulárov antifonára mala rozhodujúci vplyv ostrihomská (uhorská) liturgická tradícia, pričom bola početne transformovaná, o čom svedčia početné individuálne prvky. V tejto súvislosti možno hovoriť o typickej spišskej liturgickej tradícií, ktorá bola periférnou obmenou centrálneho ostrihomského rítu.